Mnohí ľudia prichádzajú k joge s predstavou, že ide o pokojné natiahnutie tela alebo naopak o Instagram plný extrémnych pozícií. Realita je však oveľa hlbšia. Aštanga joga nie je cirkus ani súťaž o dokonalú ohybnosť. Je to systém, ktorý dokáže meniť nielen telo, ale aj spôsob, akým premýšľame, zvládame stres a vnímame sami seba.
Podobnú cestu, od fyzického výkonu k vnútornej alchýmii, prešiel aj Jarko Pávek, jedna z najvýraznejších postáv slovenskej jogy. Jeho príbeh začal v roku 2003 v bratislavskom NTC pod vedením Eriky Olšanskej. Vtedy to bola „Power jóga“ – dynamická, silová a v súlade s dobou. No Jarko, mladý muž vtedy pracujúci vo firme svojho otca, cítil, že v tom slove „power“ niečo chýba.
Zlom nastal v jeden celkom obyčajný deň v kancelárii. Jarko jednoducho zaklapol laptop a povedal si, že už takto nechce pokračovať. Keď oznámil sestre, že sa chce venovať joge profesionálne, vysmiala ho: „To ideš robiť to, za čo doteraz platíš druhým?“ Odpoveď bola jasná: áno.
Odvtedy sa z „ohnivého leva“ túžiaceho po fyzickom pokroku stal hľadač mysticizmu a ticha. Tento článok vám odhalí, prečo aštanga nie je o akrobacii, ale o klinickom ozdravení duše i tela.
Najčastejšou bariérou, ktorú si ľudia stavajú pred prvou hodinou, je mýtus o ohybnosti. „Nie som dosť ohybný,“ je veta, ktorú počuje každý učiteľ tisíckrát. Ale joga nie je cieľová destinácia, je to východiskový stav. Je úplne jedno, či máte dvadsať, alebo ste ako Jarkov otec, ktorý s jogou začal vo veku 70 rokov.
Prekážkou nie sú skrátené svaly ani vek, ale náš vnútorný odpor.
„Mladý človek môže robiť jógu, starý človek môže robiť jógu, zdravý človek môže robiť jógu, chorý človek môže robiť jógu, štíhly človek môže robiť jógu, širší človek môže robiť jógu. Iba jeden človek nemôže robiť jógu – lenivý človek.“ – Sri Krishna Pattabhi Jois
Tento citát od zakladateľa moderného systému aštangy je oslobodzujúci. Hovorí nám, že jediná vec, ktorú musíme prekonať, je naše vlastné pohodlie. Joga sa nedeje vtedy, keď si dáte nohu za hlavu, ale vtedy, keď sa ráno postavíte na podložku, hoci sa vám nechce.
V aštange nehľadajte externé ohrievače. Tu sa telo stáva alchymistickou nádobou, v ktorej si teplo budujete sami.
Toto teplo nie je len fyzický vedľajší produkt; je to nástroj očisty:
Jaro Pávek o sebe úprimne hovorí, že v začiatkoch bol plný testosterónu a ega. Svoju prax si doslova „oddrel“. No práve táto disciplína ho priviedla k nečakanému cieľu – k jemnosti. Joga mu pomohla zmeniť charakter tak výrazne, že dnes spätne priznáva:
„Nebol by som svojím vlastným kamošom voľakedy.“
Toto je najväčší paradox aštangy. Potrebujete disciplinovaný, niekedy až tvrdý dril, aby ste v určitej fáze pochopili, že cieľom je zmäknutie. Keď zmäkne telo, začne mäknúť aj myseľ. Vaše názory stratia ostrosť, vaše ego prestane súťažiť a vy sa stanete človekom, s ktorým je radosť byť v jednej miestnosti.
Dnešný Instagram prezentuje jogu ako prehliadku „cirkusových“ kúskov. Historická realita v indickom Majsore (Mysore) však bola iná. Sri Krishna Pattabhi Jois bol ajurvédsky praktikant, ktorý k žiakom pristupoval ako lekár. Keď si západná medicína nevedela s pacientom rady, lekári ho často poslali práve k Joisovi. Ten zmeral tep, diagnostikoval nerovnováhu elementov a predpísal konkrétny režim.
Systém nie je náhodný zhluk cvikov, má jasnú liečebnú hierarchiu:
Pre bežného človeka sú vyššie série niekedy až rizikom pre jeho hodnotový systém – môžu ho totiž vytrhnúť z reality bežného života natoľko, že stratí záujem o „svetské“ istoty.
V dobe, ktorú Jarko definuje ako „epidémiu osamelosti“, je joga viac než len individuálne cvičenie. Je to Sangha – komunita. Na Slovensku tieto základy kedysi stavala Zuzka Plevová cez legendárnu „Jógu v sade“. Spoločné dýchanie v jednej miestnosti, kde každý praktizuje podľa svojho rytmu, vytvára neviditeľné, ale silné puto.
A čo ak nemáte hodinu a pol? Zabudnite na prístup „všetko alebo nič“. V joge platí koncept Tapas (disciplína).
„Rituálne sa postavíte na podložku, zdvihnete ruky v Pozdrave slnku a spravíte to, čo je v ten deň možné. Stačí sa toho stavu 'tu a teraz' každý deň len dotknúť.“
Dobrá joga sa nemeria tým, či si chytíte prsty na nohách, ale tým, ako hlboko dokážete načúvať svojmu dychu. Vaším cieľom je stať sa virtuózom tejto vnútornej melódie.
Joga je v konečnom dôsledku ako farmárčenie. Každý deň oriete pôdu svojho tela a dychom ju zalievate. No musíte byť opatrní v tom, čo do nej sadíte. Ak sa nerozhodnete vedome, čo chcete vo svojom vnútri pestovať, vaše okolie a staré návyky tam zasejú burinu za vás.
Záverečná výzva k zamysleniu: Pamätajte, že vašu vnútornú záhradu neobrobí nikto iný za vás.