Keď sa pozrieme okolo seba, plasty nájdeme v každom jednom odvetví – od stavebníctva a potravinárstva až po medicínu. Odborníci dokonca hovoria, že žijeme skutočnú „dobu plastovú“. Plasty si získali svet vďaka svojej nízkej cene, ľahkej tvarovateľnosti a odolnosti voči vode či kyselinám. V polovici minulého storočia masívne znížili ceny spotrebičov či áut, čím urobili moderné vymoženosti dostupnými pre bežných ľudí. Dnes však čoraz jasnejšie vidíme odvrátenú stranu tohto úspechu. Ako v rozhovore upozorňuje Petra Csefalvayová, spoluzakladateľka Inštitútu cirkulárnej ekonomiky, plasty sme ako spoločnosť doslova zneužili na jednorazové aplikácie. Výsledkom je zahltenie životného prostredia a tichý prienik neviditeľných plastových častíc priamo do našich tiel. V tomto podcaste sa dozviete, či sú plasty neviditeľná hrozba v našej kuchyni a ako sa pred ňou chrániť?
Hlavný problém plastov tkvie v ich chemickej štruktúre. Väčšina materiálov, ktoré poznáme, sa v prírode rozkladá na zložky, ktoré ekosystém dokáže absorbovať. Napríklad aj pevný kov podlieha korózii a rozkladá sa na jóny či soli.
Plast (polymér) sa však nerozkladá, on sa iba rozpadá. Pôsobením tepla, mechanického trenia alebo žiarenia sa triešti na stále menšie a menšie reťazce, ktoré príroda nepozná. Tieto častice delíme na:
Keďže sa tieto častice nerozložia v našom žalúdku ani pôsobením žalúdočných kyselín, v organizme majú kumulatívny charakter – jednoducho sa v nás ukladajú.
Naša domácnosť je hlavným miestom, kde dochádza k priamemu uvoľňovaniu mikroplastov do jedla a nápojov. Tu sú najčastejšie zlozvyky, ktorými si nevedomky škodíme:
Ak dávate do mikrovlnky jedlo priamo v plastovej nádobe, vystavujete ho kombinácii tepla a mikrovlnného žiarenia. Práve táto kombinácia dramaticky urýchľuje mechanický rozpad plastu. Častice plastu tak migrujú priamo do vášho obeda.
Plastové dosky na krájanie sú obrovským zdrojom mikroplastov, ktoré sa uvoľňujú mechanickým oderom noža. Navyše, vedecké výskumy vyvrátili starý mýtus o hygiene: na plastovom povrchu sa baktérie v skutočnosti množia oveľa viac ako na klasickom dreve.
Papierový pohárik na kávu so sebou v skutočnosti nie je len z papiera – inak by vám pretiekol do pol minúty. Na vnútornej strane je potiahnutý tenučkou polyetylénovou fóliou (filmom). Horúca káva (ktorá má často nad 80 °C) tento tenký plastový film okamžite narúša a uvoľňuje z neho milióny mikročastíc. Tieto jednorazové poháre sú definované ako jeden z najrýchlejších a najmasívnejších zdrojov mikroplastov.
Miešanie vriaceho jedla plastovou vareškou na panvici je pre uvoľňovanie mikroplastov ideálna kombinácia – spája sa tu vysoké teplo aj mechanické škrabanie. Podobne nebezpečné sú aj poškodené teflónové panvice. Samotný poškodený teflón uvoľňuje mikročastice, no pri jeho výrobe sa navyše používajú tzv. večné chemikálie (PFAS), ktoré extrémne dráždia ľudskú imunitu.
Niektoré drahšie čaje sa predávajú v luxusne vyzerajúcich sieťovaných vrecúškach (často zo silikónu či plastu). Zaliať takéto vrecúško vriacou vodou znamená pripraviť si doslova plastový koktejl.
Keďže ľudské telo tieto syntetické materiály nepozná, nedokáže ich spracovať. Naša imunita na prítomnosť cudzích častíc reaguje neustále prebiehajúcou imunitnou reakciou, ktorú nevie ukončiť. To v tele spúšťa chronické zápalové procesy.
Hoci väčšinu mikroplastov z tela prirodzene vylúčime, časť v nás predsa len zostáva. Kórejskí vedci však nedávno prišli s fascinujúcim objavom. Zistili, že fermentovaná zelenina – konkrétne kimči – obsahuje baktériu Leuconostoc mesenteroides. Táto priateľská baktéria dokáže na seba v tráviacom trakte naviazať nanoplasty a pomáha ich bezpečne vylúčiť z organizmu von. Fermentované potraviny mliečneho kvasenia tak majú pre naše zdravie ďalšiu obrovskú pridanú hodnotu.
Podľa Petry Csefalvayovej netreba prepadať panike, ale začať robiť vedomé spotrebiteľské rozhodnutia. Legislatíva sa síce pomaly hýbe dopredu (zákazy zámerného pridávania plastov do kozmetiky, audity úniku mikroplastov u výrobcov či zálohovanie fliaš), no najrýchlejšiu zmenu vieme urobiť sami doma.
Keď nám v obchode ponúknu „bioplastový“ príbor alebo tašku, často nadobudneme pocit, že robíme niečo ekologické. Petra Csefalvayová však varuje pred tzv. greenwashingom.
Mnohé materiály označené ako bioplast sú v skutočnosti zmesou konvenčného plastu (z fosílnych palív) a biozložky. Takýto materiál sa v prírode nerozloží, iba sa opäť rozpadne na mikroplasty.
Skutočnú istotu vám dáva iba označenie „kompostovateľný“ s príslušným certifikátom. Iba kompostovateľný plast sa za správnych podmienok rozloží na vodu, CO2 a minerálne látky, ktoré príroda pozná. Ak však máte na výber, vždy uprednostnite čisté prírodné materiály – napríklad klasický drevený príbor pred bioplastovým.
Môžeme na tomto článku niečo doladiť alebo upraviť? Ak by ste chceli, vieme pridať napríklad viac informácií o tom, ako mikroplasty zaťažujú čistiarne odpadových vôd, alebo podrobnejšie rozobrať ekologickú záťaž textilného priemyslu.